Cesta na motorke po Nórsku: späť k fjordom a slobode

U niekoho sa vášeň pre motorky začína prvými pretekmi na mopedoch s kamošmi zo susedstva, u iného pri skrutkovaní s otcom v garáži. U mňa to bola cesta, ktorá vášeň pre dve kolesá definitívne odštartovala. V lete 2019 si ako praktikant v 1000PS beriem Hondu CB500X a s dvoma kamarátmi vyrážam do Nórska. Dovtedy sa môj motorkársky koníček obmedzoval hlavne na občasné endurové túlanie s otcom v Slovinsku. Či mi stáž, na ktorú som náhodou natrafil počas štúdia žurnalistiky, naozaj sedí, som vtedy ešte nevedel. Po tejto prvej veľkej túre už skôr áno. Jazdiť na motorke a pritom objavovať svet? To je ono! O sedem rokov neskôr sa vraciam a chcem zistiť, či ma sever ešte stále chytí tak ako vtedy.

Niektoré veci sa za tie roky predsa len zmenili. Tentoraz na motorke nesedím sám, ale s doprovodom. Stroj je však ako vtedy adventure motorka kategórie A2, nové BMW F 450 GS. Na cestu dlhú niekoľko tisíc kilometrov to môže najprv znieť ako svojrázna voľba. 420 kubíkov a 48 koní predsa nie sú čísla, ktorými vyhráte krčmové reči. Malá GS je však zvolená zámerne. Na mojej prvej nórskej túre som mal len vodičák A2, a preto som sedel na adventure motorke kategórie A2. Teraz chcem zistiť, či mi to ešte stále vyhovuje, alebo som medzitým prepadol mánii po vyššom výkone. Nórsko na to ponúka vhodné prostredie. Pri tunajšom pokojnom cestovnom tempe 48 koníkov do obrazu dobre zapadá. Ako komfortné je BMW so spolujazdkyňou z dlhodobého hľadiska, si však zaslúži vlastný test na dlhé trate.

Ešte jedna vec odlišuje túto túru od tej vtedajšej. V roku 2019 sme s málom peňazí a ešte menším plánom jednoducho mierili k najznámejším atrakciám. Jeden z mojich dvoch kamarátov si dokonca kvôli tejto ceste urobil vodičák. Žili sme zo dňa na deň a nechali cestu jednoducho plynúť. Túto slobodu mám rád dodnes. Organizované skupinové jazdy preto nie sú nič pre mňa. Chcem zastaviť, kedy, kde a na ako dlho chcem. Zároveň stojí čas a energiu sám si vyhľadávať dobré trasy, pozoruhodné miesta, zaujímavé zastávky a vhodné ubytovanie. A práve čas sa s pribúdajúcim vekom zdá byť čoraz vzácnejší. Na túto cestu som teda vyskúšal niečo nové: organizovanú individuálnu cestu. Profíci z Feelgood Reisen dodajú prípravu a od príchodu až po odchod sa postarajú o všetky pevné body túry, my si program vychutnávame sami. Ako dobre to fungovalo? Všetko sa začalo na ďalekom severe Nemecka.

BMW preberáme v Hamburgu a ideme do Kielu. Odtiaľ nás veľký trajekt Color Line dopraví za približne 20 hodín do Osla. Alternatívne by sa dalo ísť na sever cez Dánsko a potom vziať trajekt do Nórska. Od nášho východiskového bodu by to znamenalo asi 500 kilometrov diaľnice navyše až na sever Dánska, zato však oveľa kratšiu plavbu do Kristiansandu. V roku 2019 som zvolil presne tento spôsob cesty. Pre nás je tentoraz dlhé trajektové spojenie súčasťou dovolenky. Chceme sa predsa vrátiť ku koreňom, a nie čo najrýchlejšie odškrtávať kilometre.

Plavba mi pripadá skôr ako malá okružná plavba než nutná preprava. Reštaurácie, obchody, puby so živou hudbou, krytý bazén a ďalšie robia zážitok už zo samotnej cesty. Moje doterajšie veľké plavby trajektom smerom do Grécka či na Sicíliu si pamätám ako oveľa rustikálnejšie. Na rozdiel od tých trochu zanedbaných lodí talianskych a gréckych trajektových spoločností je však linka Color Line v top stave a celkovo príjemným zážitkom.

Z Osla smerujeme najprv na sever, cez mierne pahorkatiny a zdanlivo nekonečné ihličnaté lesy pri švédskych hraniciach. Kto si pod Nórskom predstavuje výlučne dramatické fjordy, uvidí tu najprv inú tvár krajiny. Pôvodnú, rozľahlú a prekvapivo osamelú. Výstražné značky pred losmi pri ceste k tomu dokonale sedia. V Skåbu, najvyššie položenej trvalo obývanej obci Škandinávie, sa mi páči toto svojrázne okolie a možnosti tráviť čas vonku. Ponúka sa turistika a bicyklovanie, pre milovníkov šotoliny je navyše témou nórsky TET, ktorý tadiaľto vedie. Okolité náhorné plošiny sú veľmi riedko osídlené, no zároveň nie príliš drsné na to, aby sa po nich nedalo jazdiť. Preto je okolie Skåbu najlepším miestom v južnom Nórsku, kde sa dá trochu vyšantiť v blate.

Keďže počasie je v našich prvých dňoch v Nórsku skôr biedne a moja spolujazdkyňa tvárou v tvár dažďu a jednociferným teplotám túži po konci jazdného dňa, šotolinu tentoraz vynechávame. Útulný Fjellhotell a vynikajúca večera z miestnych surovín nás po mokrom jazdnom dni opäť zohrejú. Majiteľ Henrik servíruje tie najlepšie jedlá, ktoré všetky sám vyprodukoval alebo ulovil. Prvý deň cesty na dvoch kolesách má tak veľmi príjemné zakončenie.

Prechod z rozpálenej strednej Európy do nórskeho leta je aj v ďalších dňoch skôr chladný. Väčšinou zažívame okolo 15 stupňov, miestami sú teploty jednociferné. Vyhrievané rukoväte na našej GS preto vítam s vďakou. Napriek tomu sa spočiatku krajinou valíme mierne roztrasení a dažďová kombinéza má práce až-až. Prvý deň úplne bez dažďa zažívame až po vyše týždni. Pritom toto psie počasie vôbec nie je pre nórske leto typické, ale je dôsledkom celkových rozmarov počasia v lete 2026. Zatiaľ čo sa v strednej Európe hromadí horúčava, v Nórsku nasleduje po chladnej jari veľmi mokré leto.

No aj v bežných rokoch má zmysel pripraviť sa na občasné lejaky, napokon západné pobrežie Nórska patrí k regiónom s najvyššími zrážkami v Európe. Na takúto cestu považujem za rozumný trojvrstvový laminát a aj pri batožine treba brať odolnosť voči počasiu rovnako vážne. My staviame na príslušne nepremokavej batožine od SW-Motech. Pri takomto počasí to nie je vedľajšia otázka výbavy. Večer sa chcete dostať z mokrých handier, a nie ešte sušiť aj obsah tašiek.

Akokoľvek sú rozľahlé lesy pekné, mierne kopce pôsobia na moju spolujazdkyňu z dlhodobého hľadiska spočiatku trochu monotónne. „Vyzerá to ako doma,“ znie komentár. Spolu s pretrvávajúcou zimou to citeľne tlmí nadšenie našej nórskej nováčičky. Potom sa stáčame na západ. V turistickom mestečku Lom nás zvnútra zahreje nórske škoricové pečivo a v nasledujúcich kilometroch konečne prichádzajú tie krajiny, ktoré sa mi na prvej túre vpálili do pamäti.

Drsné skalné steny, veľhory formované ľadovcami a ľadom po milióny rokov a medzi nimi sa vinú úzke pásy asfaltu. Tu, obklopení národnými parkami Jotunheimen, Breheimen, Reinheimen a Ottadalen, sa vám naskytajú dych berúce panorámy na všetky strany. Jedným z vrcholov je spoplatnená slepá cesta hore na Dalsnibbu. Na vyhliadke vo výške približne 1 500 metrov nám okolo uší fičí studený vietor, ale to nevadí. Úchvatný 360° výhľad je dostatočným dôvodom, aby ste aspoň raz v živote prišli do Nórska na motorke.

Obzvlášť pôsobivá je zmena pri zjazde z Dalsnibby ku Geirangerfjordu. Ešte pred chvíľou sa nad cestou týčia mohutné skalné steny, krajina pôsobí drsne a chladne. Potom nasledujeme potoky, rieky a vodopády dolu do údolia. Je stále zelenšie, vzduch teplejší a zrazu máme pred sebou modrú vodu. Cítiť more, no v myšlienkach ešte stále sedíte hore vo veľhorách. Táto bezprostredná kombinácia hôr, vody a sýtozelených svahov ma fascinuje aj pri druhej návšteve Škandinávie. Samozrejme chápem každého, kto radšej nasmeruje motorku na útulne teplý juh. Ani ja nemusím každé leto na sever. Ale táto drsná, rozmanitá krajina, ktorá sa nedá porovnať s ničím v kontinentálnej Európe, mi spoľahlivo znovu zapla nadšenie. Paráda!

V nasledujúcich dňoch sa naša trasa vinie pozdĺž západného pobrežia okolo ramien fjordov a cez ostrovy. Široké výhľady na vodu a hory sa striedajú s malými dedinkami, krátkymi priesmykovými cestami a zvieratami pri ceste. Mapa pritom poriadne klame. Medzi dvoma zdanlivo blízkymi miestami môžu byť dlhé obchádzky popri pobreží. K tomu úzke cesty, ktoré sa tisnú k skalným stenám a aj na dôležitých spojniciach sa prekvapivo zužujú. Keď sa tam stretnú požičané autá a obytné vozy a turisti s vyvalenými očami bojujú s totálnym prekročením svojich vodičských schopností, môže sa z toho rýchlo stať chaos.

Na motorke som napriek počasiu rád za menšie nároky na priestor. Nielenže sa tak ľahko dostanete cez kolóny obytných vozov, ale dokážete udržať aj vyššiu priemernú rýchlosť. Pre šírku auta musíte v neustále sa objavujúcich slepých zákrutách na úzkych cestách jazdiť na polovičný výhľad. Na dvoch kolesách a s čistou voľbou stopy môžete zatáčať oveľa bezstarostnejšie a dynamickejšie. Naozaj rýchlo sa však po Nórsku aj tak necestuje. Postarajú sa o to rýchlostný limit 80 km/h a drakonické pokuty. Ako orientačná hodnota z našej cesty: na 250 kilometrov treba pokojne počítať s piatimi až šiestimi hodinami jazdy. K tomu ešte fotozastávky a prehliadky. Takže si určite nechajte čas!

Niekoľko plavieb trajektom za deň k tomuto spôsobu cestovania jednoducho patrí. Pre nás fungujú krátke prepravy bez komplikácií. Čakacie doby 15 – 45 min nie sú príliš dlhé, platí sa bezhotovostne alebo cez snímanie ŠPZ a spoločenské priestory na trajektoch ponúkajú vítaný oddych od počasia aj od sedla. Má to aj svoje osobité čaro, pokojne pozorovať vodu a krajinu z paluby. Pre nás sú tieto pomerne krátke plavby dokonalou prestávkou, po ktorej pokračujeme v ceste osviežení a motivovaní.

O to, aby skákanie po ostrovoch a objavovanie pobrežia vôbec prebiehalo hladko, sa stará pripravené vedenie trasy. Ako trasu sledujeme? Pripravené trasy dostávame od Feelgood Reisen ako tracky. K tomu je na cestu časovo obmedzený prístup Tourer-Plus do Kurvigeru. Aplikácia je určená pre motorkárov a umožňuje nám sledovať plánované trasy bez toho, aby sme každý deň sami skladali puzzle trasy. Pre mňa je to prvýkrát, čo Kurviger používam na ceste, a po krátkej fáze zvykania to ide ako po masle. Po ceste platený prístup k Tourer-Plus automaticky vyprší.

Kurviger však nemusíte používať nevyhnutne. Dodané tracky sa dajú preniesť aj ako súbory GPX do vlastnej navigácie. Najdôležitejšie aj tak je, že vďaka trasám nájdete najlepšie miesta a cesty bez toho, aby ste si nad tým lámali hlavu alebo listovali v sprievodcoch. Nasadnúť, sledovať čiaru a vychutnávať si. Cestou zastavujeme podľa chuti a nálady a napriek tomu profitujeme z ciest a zastávok, ktoré by sme ako neznalí miestnych pomerov ľahko prehliadli.

Zostáva otázka, na čom si navigáciu zobrazovať. Normálne na motorke rád používam smartfón. Pri vytrvalom daždi si však kvapky na dotykovej obrazovke dokážu žiť vlastným životom. Tentoraz sa preto rozhodujem pre Chigee AIO-6, ktoré dokáže dostať Apple CarPlay a Android Auto na akúkoľvek motorku. Môj telefón zostáva vo vrecku, zatiaľ čo Kurviger ovládam cez Android Auto na dotykovom displeji Chigee. Na našej túre to funguje naozaj dobre. Displej je dobre čitateľný, dá sa ovládať v rukaviciach a dážď ho nerozhodí. S použitým adaptérom pasuje do originálneho držiaka navigácie BMW a dá sa ovládať aj cez ovládače BMW. Možnosti rozšírenia o snímače tlaku v pneumatikách a kamery sú pre mňa vedľajšie. Môj konkrétny úžitok je jednoducho spoľahlivo ovládateľná navigácia, ktorá funguje aj v tých najnepriaznivejších podmienkach.

Pripravené trasy nás vedú popri množstve dôvodov zosadnúť. V regióne Gaular sú na programe vodopády ako Huldefossen. Pri Skjervsfossene sú hučiaca voda a stará, nádherne kľukatá priesmyková cesta tesne pri sebe. Presne tá správna zmes pre motorkársky deň. A potom je tu jedenásť vlásenok Trollstigen medzi drsnými skalnými stenami, ktoré sú podľa povesti skamenení trollovia.

Alebo roklina Gudbrandsjuvet, v ktorej sa rieka Valldøla s mohutným hukotom prediera úzkou skalnou štrbinou. Tieto zastávky mi fungujú práve preto tak dobre, lebo jazdu dopĺňajú. Nejazdíte len od hotela k hotelu s očami prilepenými na stredovej čiare, ale cestou si odnesiete niečo, čo presahuje ďalšiu peknú zákrutu.

Aj kultúrne má Nórsko čo ponúknuť. Napríklad drevený stĺpový kostol v Hopperstade, postavený v roku 1070, jeden z posledných zachovaných drevených kostolov Nórska. Ohromí ma svojimi rezbárskymi prácami a stredovekými freskami vo vnútri.

Na vtáčom ostrove Runde sú zase atrakciou útesy a tisíce morských vtákov, medzi nimi aj ikonické papuchalky. Kto celý deň len pokukuje po ďalšom úseku trasy, ľahko prehliadne, koľko sa dá objaviť vedľa cesty. Pri medzičasom miestami milosrdnejšom počasí si užívame práve túto zmenu.

Spomedzi všetkých krásnych ubytovaní našej cesty mi v pamäti zvlášť utkvel Kviknes Hotel v Balestrande. Toto miesto na Sognefjorde sa v 19. a 20. storočí stalo centrom nórskeho romantizmu a domovom mnohých umelcov. Mestečko je plné víl s bohatou výzdobou a dračími hlavami na štítoch striech. Klenotom Balestrandu je Kviknes Hotel postavený vo švajčiarskom štýle. Vo vnútri to pokračuje. Drevorezby, obrazy a celé zariadenie robia z prenocovania samostatný bod programu.

Sigurd Kvikne, konateľ a hostiteľ vo štvrtej generácii, mi rozpráva o svojej rodine, ktorá dom v roku 1877 prevzala a ďalej rozvíjala, ako aj o prominentných hosťoch, ktorí v priebehu rokov kráčali bohato zdobenými sálami. Tu sa dá objavovať história medzi večerou a spaním. Na mojej prvej, dosť neplánovanej nórskej túre by som takéto miesto asi sotva mal v zozname. Tentoraz je pre mňa vrcholom. Odohral sa tu totiž aj kus nemeckých, resp. svetových dejín.

Sigurd mi rozpráva, že nemecký cisár Viliam II. bol veľkým fanúšikom Nórska. Spriatelí sa s umelcom Hansom Dahlom a od roku 1910 si Balestrand zvolí za stále sídlo svojej každoročnej letnej dovolenky. Ako sa na cisára patrí, nepricestuje na svojej jachte sám, ale v diskrétnom sprievode až 26 vojnových lodí. V tom čase neutrálnom Nórsku to vôbec nebolo bezproblémové. Viliam má však záujem čisto o oddych a Nórom sa dokonca odvďačí 22 metrov vysokou sochou severského bájneho hrdinu Fridtjofa Smelého na protiľahlej strane fjordu.

Viliam tak pobýva v Balestrande aj v júli 1914, hoci politická situácia v Európe je po atentáte na rakúskeho následníka trónu v Sarajeve a následnom ultimáte Srbsku napätá na prasknutie. Sigurd ukazuje na pekne zdobenú drevenú stoličku v centrálnej miestnosti na prízemí hotela. Okolo sa prechádzajú hoteloví hostia, z ktorých by si ktokoľvek mohol na toto kreslo sadnúť. No 25. júla 1914 sedí práve na tejto stoličke cisár Viliam, keď dostane správu o vypršaní ultimáta. Preruší dovolenku a okamžite sa plaví do Kielu, kde ho čaká začiatok veľkej vojny. Do Balestrandu sa už nikdy nevráti. Na spodnej strane stoličky je však dodnes kópia správy, ktorá pripomína udalosti roku 1914. Veľké svetové dejiny tak dostávajú prekvapivo hmatateľný predmet. Presne takéto príbehy na cestách hľadám. Nie len ďalšiu peknú fotku fjordu, ale detail, ktorý zostane v hlave a dodá miestu ďalšie čaro.

Všetko to nadšenie nesmie zakryť najväčší háčik tejto cesty. Nórsko je drahé. Za jedlo v reštaurácii sme platili rádovo asi 20 až 50 eur, pivo stojí podľa veľkosti pokojne 10 až 15 eur alebo viac. Sú to naše cenové postrehy z cesty, nie všeobecne platný cenník. Napriek tomu človek rýchlo zistí, že pravidelné posedenie v reštauráciách si z dovolenkového rozpočtu odhryzne poriadny kus. Náklady sa dajú samozrejme znížiť stravovaním zo supermarketu a kempingovým ubytovaním, no naozaj lacná takáto nórska dovolenka skôr nebude.

Ani po opustení pobrežia nám nedochádzajú dôvody na úžas. Na Hardangervidde sa otvárajú široké výhľady na pustú horskú krajinu nórskeho vnútrozemia. Plánovanie trasy nás opakovane vedie na menšie cesty, ktoré by som bez znalosti miestnych pomerov ľahko minul. Namiesto toho, aby sme spolu s kamiónmi a obytnými vozmi zmizli v tuneli, volíme malebné staré priesmykové cesty. Na starej ceste cez Røldalsfjellet sa o trasu delíme s ovcami a ešte raz si vychutnávame presne ten pokoj, na ktorý medzi známymi pamiatkami občas neostáva priestor. To sa mi na túre páči najviac. Veľké mená sú v programe, no radosť robia aj neznáme spojenia medzi nimi. Po celkovo desiatich dňoch v Nórsku sa napokon cez ihličnaté lesy vraciame k trajektu do Kielu.

Kto teraz dostal chuť na Nórsko, ale tak ako ja nemá čas ani chuť na kompletné plánovanie cesty, nájde u Feelgood Reisen rôzne možnosti. Len pre južnú, fjordmi formovanú časť Nórska je na výber šesť organizovaných individuálnych ciest. K tomu tri túry „off the beaten track“ so šotolinou pre off-roadovú frakciu a ďalších šesť individuálnych ciest na ďaleký sever smerom k Nordkappu. Nemusí to byť hneď veľká luxusná cesta. Ponuka siaha od „Fjordy za úsporný tarif“ s ôsmimi dňami, cestou cez Dánsko a krátkou plavbou trajektom za niečo vyše 1 000 eur až po „Fjordy de Luxe“. Pri tomto variante ste na cestách 14 dní, uvidíte oveľa viac a pri ubytovaní si trochu viac doprajete. Program sa navyše neobmedzuje len na Nórsko. Podobné cesty sú aj po Švédsku, Fínsku, pobaltských štátoch a rôznych krajinách južnej Európy. Kto predsa len radšej jazdí so sprievodcom a skupinou, nájde aj vedené túry. A pre všetkých, ktorých túžba po diaľkach volá po ešte väčších skokoch, sú v programe okrem iného Maroko, Kanada, Island, Nový Zéland a Austrália. Tam sa dá pokojne dlhšie listovať a premýšľať, kam povedie ďalšia veľká túra. Všetky detaily a informácie o motocyklových cestách Feelgood nájdete tu.

Oplatí sa Nórsko napriek dažďu, nákladom a pokojnému tempu? Pre mňa áno. Kto hľadá fjordovú krajinu, malé cesty a príbehy mimo sedla a dokáže žiť s premenlivým počasím, nájde tu kopu dôvodov na cestu. Organizovaná individuálna cesta hneď na prvý pokus skvele fungovala a dokonale zodpovedala môjmu želaniu cestovať po svojom a pritom profitovať z dobrej prípravy. Odpoveď na moju osobnú úvodnú otázku je jasná. Po všetkých tých kilometroch od roku 2019 sú skvelé stroje pod zadkom síce zábavné až veľkolepé, no naozaj ma naďalej fascinuje predovšetkým to, čo zažijem, bez ohľadu na objem a koňské sily. Priamo cítiť miesta, vdychovať okolie a odnášať si spomienky – to je pre mňa najväčší pôžitok na dvoch kolesách. A tak to asi zostane ešte mnoho rokov!