10 legendárnych dvojtaktných motoriek, ktoré písali históriu

Dvojtaktné motorky majú úplne svojský charakter: nízku hmotnosť, spontánny nástup výkonu, výrazný zvukový prejav a samozrejme nezameniteľnú modrú vlečku dymu z výfuku. Mnohé z najslávnejších dvojtaktov síce pochádzajú zo závodného športu, no aj pre cestnú premávku vznikli stroje, ktoré poznačili celé generácie. Niektoré z nich sa dajú dodnes nájsť na trhu s ojazdenými motorkami. Vybrali sme desať obzvlášť legendárnych dvojtaktných motoriek.

Yamaha RD 350 YPVS je pre mnohých dvojtaktná cestná motorka par excellence. Jej kvapalinou chladený dvojvalcový motor spája nízku hmotnosť s na svoju dobu pôsobivým výkonom a nástupom výkonu, ktorý jazdcovi veľmi zreteľne oznámi, kedy sa motor dostáva do svojej obľúbenej zóny. Systém riadenia výfukového kanála YPVS urobil RD kultivovanejšou než jej predchodkyne, no bez toho, aby jej vzal typický dvojtaktný charakter. Dnes je to vyhľadávaná klasika, ale stále stroj, na ktorom sa naozaj jazdí a ktorý sa len nevystavuje.

Sotva ktorá motorka priniesla koncom 80. a začiatkom 90. rokov na verejné cesty viac atmosféry Grand Prix ako Suzuki RGV 250 Gamma. Kompaktný dvojtaktný motor V2, nízka hmotnosť a ostrý ako britva podvozok z nej urobili stroj, ktorý fascinoval menej absolútnym špičkovým výkonom a viac celou svojou koncepciou. RGV chcela otáčky, nasadenie a jazdca, ktorý bol ochotný pracovať s prevodovkou. Jej technika sa neskôr stala aj základom ďalšej dvojtaktnej legendy: Aprilie RS 250.

Aprilia RS 250 bola do istej miery veľkým finále homologizovaných dvojtaktných športových motoriek. S motorom V2 zo Suzuki RGV, talianskym know-how v oblasti podvozkov a vzhľadom, ktorý okamžite pripomínal Grand Prix, bola v 90. rokoch skutočnou motorkou snov. Jej čaro dodnes nevychádza ani tak z holých výkonových údajov, ako skôr z kombinácie nízkej hmotnosti, presnej ovládateľnosti a explozívneho nástupu výkonu. Dobré kusy sú dnes preto patrične vyhľadávané.

Pre nespočetných mladých bola Aprilia RS 125 prvou motorkou, ktorá pôsobila naozaj ako plnohodnotný závodný stroj. Plná kapotáž, hliníkový rám, športový posed a točivý dvojtaktný jednovalec z nej urobili plagátovú motorku celej generácie. Najmä v otvorenej verzii ponúkala RS jazdné výkony, ktoré ďaleko presahovali to, čo si dnes spájame s triedou 125. Zároveň svojich majiteľov už zavčasu naučila, že dvojtakty vyžadujú starostlivosť, zahriaty olej a občas aj francúzsky kľúč.

Ak bola Aprilia RS 125 rozumným talianskym snom mladosti, potom bola Cagiva Mito obzvlášť extravagantnou variantou. Neskoršie verzie vizuálne nezameniteľne pripomínali Ducati 916, a tak vyzerali skôr ako exotický superšport než ako vstupný model pre začiatočníkov. K tomu dravý dvojtaktný motor, vysoké otáčky a pri skorých verziách dokonca sedemstupňová prevodovka. Mito stelesňovala éru, keď výrobcovia pri 125-kach vynakladali úsilie, aké si dnes dokážeme len ťažko predstaviť.

Nie každý dvojtaktný sen mal plnú kapotáž. Yamaha DT 125 bola pre generácie začínajúcich jazdcov jednou z najvšestrannejších motoriek vôbec. Ľahká, nekomplikovaná, dostatočne schopná v off-roade na poľné cesty a zároveň dosť praktická do školy, do práce či na každodennú cestu mestom. Jej jednovalcový dvojtakt ponúkal presne tú zmes pokojných nízkych otáčok a extra ťahu vo vyšších otáčkach, vďaka ktorej sú dvojtakty takou zábavou. DT bola menej exotická ako RS alebo Mito – zato bola skutočne dostupná pre oveľa viac ľudí.

Kawasaki H2 750 patrí k strojom, ktoré založili divokú povesť veľkých dvojtaktov. Začiatkom 70. rokov skombinovalo Kawasaki 750-kubíkový trojvalcový dvojtakt s pomerne jednoduchým podvozkom a vytvorilo tak motorku, ktorej motor bol pocitovo vždy o krok pred zvyškom stroja. Obrovský ťah, nízka hmotnosť a charakteristický zvuk trojvalca urobili z H2 ikonu. Dnes je oveľa viac zberateľským kúskom než motorkou na každý deň, no jej povesť žije dodnes.

Suzuki GT 750 dokázala, že dvojtakt nemusí nutne znamenať malý, nervózny a nekompromisný. Veľký trojvalec bol chladený vodou a koncipovaný ako komfortná cestná motorka. GT tak predstavovala úplne iný prístup k dvojtaktu než neskoršie ľahké športové stroje. Pre svoj mohutný vzhľad si v nemecky hovoriacich krajinách vyslúžila legendárnu prezývku „Wasserbüffel“ (vodný byvol). Práve tento kontrast medzi veľkou cestovnou motorkou a dymiacim dvojtaktným trojvalcom ju robí dodnes takou výnimočnou.

Vespa PX možno lepšie ako ktorékoľvek iné vozidlo v tomto zozname ukazuje, že dvojtaktný motor bol oveľa viac než len technickým riešením pre rýchle motorky. Celé desaťročia formovali rôzne modely PX podobu ulíc Európy a mnohých ďalších regiónov sveta. Vzduchom chladený dvojtaktný motor, ručné radenie a charakteristická oceľová karoséria urobili z Vespy protipól čoraz zložitejších motoriek a skútrov. Dodnes existuje obrovská komunita okolo originálnych vozidiel, renovácií a tuningu – a sotva ktorý dvojtakt je kultúrne tak hlboko zakorenený.

Sotva ktorá motorizovaná dvojkolka je v Rakúsku emocionálne nabitejšia ako Puch Maxi. Nebola to športová motorka ani technická senzácia, ale pre nespočetných mladých jednoducho prvý krok k motorizovanej slobode. Malý dvojtaktný motor bol jednoduchej konštrukcie, robustný a predovšetkým sa výborne hodil na to, aby sa na ňom dalo vlastnoručne skrutkovať, kutiť a – nie vždy celkom legálne – z neho vytiahnuť trochu viac výkonu. Práve preto Maxi žije dodnes: ako veterán, objekt tuningu, každodenný spoločník a pojazdný kus rakúskej mládežníckej kultúry.

Tieto motorky by sotva mohli byť rozdielnejšie. Medzi Puch Maxi a Kawasaki H2 je priepasť, rovnako ako medzi Vespou PX a Apriliou RS 250. Spoločné však majú to, že neboli len technickými produktmi. Predstavujú určité životné etapy, generácie a motorkárske kultúry. Práve v tom spočíva osobitné čaro klasických dvojtaktov: človek si nepamätá len to, ako jazdili, ale aj to, ako zneli, voňali a aký z nich mal pocit.